Tango Argentino

Kalendár aktivít
<    Február 2018    >
PUSŠPSN
    1 2 3 4
5 6 7 8 9 10 11
12 13 14 15 16 17 18
19 20 21 22 23 24 25
26 27 28
Reklama

(!) Prehľad najbližších MILONG, WORKSHOPOV, KONCERTOV,... je V PRAVOM STĹPCI alebo na stránke www.tangoargentino.sk/events

Článok: STRETNUTIE PO ROKOCH

Pridal: Rony Strehár
Kategórie: Oddychové čítanie, Spestrenie,
Posledná zmena: 29 November 2013, 18:43
park.jpg

V jeden príjemný jesenný nedeľný podvečer sa pomalým krokom prechádzam po širokom bulvári Avenida de Mayo. Sledujem, ako prúd pomaly sa posúvajúcich a monotónne trúbiacich áut mizne v mori červených brzdových svetiel. Široké chodníky bulváru sú obložené veľkými vyhladenými tmavoružovými mramorovými blokmi, tesne priliehajúcimi k sebe, a vytvárajú nekonečný tanečný parket, zvádzajúci do tanečného kroku. Z času na čas z vesty saka podvedome vyberiem hodinky na retiazke, pohrám sa s nimi medzi prstami a vložím ich nazad.

- „Už je čas, hombre“ poviem si v duchu pozrúc na ich ciferník a potiahnem z cigary, mojej vernej spoločníčky, zanechávajúc za sebou stopy oceľového dymu z kvalitného kubánskeho tabaku a na myseľ mi prichádzajú spomienky na hustú tabakovú hmlu prístavných podnikov, kam som pred dlhými rokmi ako súkromný detektív často chodil za svojimi klientmi.

Na konci bulváru zabočím doprava a cez širokú kovanú bránu vchádzam do parku San Martin. Jesenné slnko jemne olizuje sfarbené listy starých platanov a jemný vánok pred sebou po pokosenej tráve ženie spadnuté listy, symbolizujúce odviate krásne časy uplynulých desaťročí, plných nočného života a legendárnych milong v kaviarňach, ktorých názvy už súčasníkom nič nehovoria, ale kedysi boli centrom nočného života, kde hrávali a komponovali najlepší argentínski skladatelia svoje dnes už legendárne tangové skladby, ktoré pre nás písali a na ktoré sme ako prví milongueros tancovali a kde sme nadväzovali priateľstvá, ktoré pretrvali celé roky.

Šuchot lístia pod nohami sa mieša s nejasnými prerývanými tónmi hudby, doliehajúcej ku mne odniekiaľ spoza košatých korún platanov. Nasadím si hlbšie do čela dokonale padnúci klobúk a spomalím krok. Na túto chvíľu som túžobne čakal dlhé roky.

Srdce sa mi silno rozbúchalo. Na druhej strane trávnatej ploche uprostred parku sa spoza starej obrastenej fontány, zapadanej listami vynára starý secesný altánok.

Hudbu už počujem zreteľne a vo svite tlmených svetiel, lemujúcich stĺporadie altánku rozoznávam siluety jednotlivých postáv. Áno, prišli. Ľudia, s ktorými je spojený môj osud, kvôli ktorým som sa na svet začal pozerať z iného pohľadu, ľudia, vďaka ktorým som väčšinu života strávil v tangovom rytme, v prostredí nablýskaných tanečných podnikov i  prístavných putík, kaviarní, hotelov, všade tam, kde znie hypnotizujúci rytmus Tanga.

Napriek tým rokom, odkedy sme stretli naposledy, prišli! Vidím, ako starý Eusebio, klavirista z ošumelých podnikov v prístave La Plata, hrá na klavíri s nezameniteľným štýlom svoje smutné Tango, zatiaľ čo sa na mňa už z diaľky usmieva svojou zvráskavenou tvárou mulat Bebeto, nalievajúc mojito dáme v čiernych šatách a širokom klobúku, fajčiacej cigaretu na dlhej špičke, mojej tajomnej klientke z čias, kedy som sa prebíjal v Buenos Aires ako súkromný detektív a ktorá mi dodnes neprezradila svoje meno. Pozrie na mňa a s jej typickou noblesou mi gestom svojej štíhlej ruky v dlhej sieťkovanej rukavici kývne na pozdrav.

Kráčam po drevených schodoch altánku, keď ma niekto chytí za plece. Otočím sa a zbadám dlhé tmavé kadere spletené do neposedného účesu. Moja divoká milonguera z La Platy. Vrhá sa mi do náručia, silno ma objíma. Hoci sa z nej stala zrelá žena, nestratila nič zo svojej divokosti. Ten istý pohľad, ten istý parfém, ten istý vzrušujúci pocit, keď držím jej telo. Nečakane mi dáva taký vášnivý bozk, až mi padá z rúk cigara a kotúľa sa zo schodov altánku kamsi dole do trávy.

- „To len či na mňa si náhodou nezabudol“ hovorí, keď sa konečne vymaním z jej objatia a usmeje sa. „Hmm, divoká Argentína, tvoje dcéry sú horúcejšie než poludňajšie slnko  v delte Parany“ pomyslím si, pohľadom hľadajúc v tráve rozfajčenú cigaru. 

Moji starí známi, štamgasti  z hotela Esperanza, ktorí úplne prepadli Tangu potom, ako som v hoteli začal organizovať pravidelné milongy, preslávené v celom Buenos Aires, sa práve vrhli na parket. Pridávajú sa k nim i ostatní a onedlho je parket plný. Zanechal som hľadanie cigary a stojac pri zábradlí pozerám ako moji priatelia, zostarnutí ale stále s iskrou v oku a s vášňou v srdci tancujú vášnivé Tango, tanec, ktorý spája duše mnohých ľudí na svete. Boleá, latigazo, ganchá, všetky techniky, ktoré robia tento tanec tak emotívnym, to všetko  splýva do jedného celku, v ktorom vrie vášeň a túžba.

S obdivom hľadím na moju starú známu z  tančiarne Con La Rosa, s ktorou som kedysi dávno pretancoval v daždi celú noc pri svetle reflektorov môjho buicku, ako zavesená do partnera s hlavou na jeho ramene preciťuje každý tanečný pohyb. Naše oči sa na okamih stretávajú a v tej sekunde, keď náhle máme obaja pocit, že sa zastavil čas, si navzájom očami hovoríme všetko, čo sme si za tie roky chceli povedať.

Tridsať rokov ma rôzne situácie ako súkromného detektíva privádzali medzi ľudí z najrôznejších sociálnych vrstiev, ktorých spája spoločná životná záľuba – Tango, aby sa stali mojimi priateľmi na celý život. Pozorujúc týchto šťastných ľudí, vidím na ich tvárach, ako v duchu spomínajú na tie krásne staré časy, keď boli mladí, keď bolo všetko iné, čisté, skutočné.

Náhle si uvedomím, že neprišla jedna osoba, s ktorou ma spájajú osobitné spomienky. Žena, ktorej obraz sa mi pravidelne vnáral do mysle, keď som počas milong stával pri západe slnka na terase hotela Esperanza. Som z toho smutný.

Zrazu sa v šere parku objavuje kolóna piatich tmavých limuzín so zapnutými svetlami a nehlučne sa blížia k nám. Zastavujú, z áut vyskakujú muži v tmavých oblekoch a obkolesujú altánok. Prestávame tancovať, klavír zmĺkne. Takmer nedýchame. Napätie sa dá krájať nožom. Dvaja muži pristupujú k prostrednej limuzíne, jeden z nich otvára zadné dvere a z auta vystupuje starší pán v klobúku a kabáte a dôstojným štátnickým krokom kráča v ich sprievode k altánku. Známe kontúry jeho tváre osvetlené žltým svetlom reflektorov limuzíny ma nenechávajú na pochybách, kto to je. Niekto v dave za mnou zašepká: „To je predsa Perón!“

Pristupuje ku mne a s dôstojnosťou svojej funkcie mi vraví:

- „Buenos dias, seňor. Prišiel som splniť posledné želanie mne veľmi blízkej osoby“ a podal mi veľkú obálku. Rozlepil som ju a vytiahol lístok, na ktorom bola napísaná jedna jediná veta: „Nikdy nezabudnem na ten neopakovateľný večer na terase hotela Esperanza, vďaka ktorému sa pre mňa Tango stalo svetlom v mojom srdci. Ďakujem“. Na dne obálky je zložená šatka, presne tá, ktorú mala táto nezabudnuteľná žena na sebe v ten večer. Zobral som ju do ruky a priložil si ju k hrudi. Stále voňala jej vôňou. Slzy sa mi tisli do očí, ale vydržal som.

-         „To vaše Tango musí byť viac než tanec“, hovorí mi.

-         „Si, seňor presidente, tango je náš život“,  odpoviem so stiahnutým krkom.

Pokynul chápavo hlavou a podal mi na rozlúčku ruku. Vzápätí nasadol do limuzíny a celá kolóna sa pohla preč.

Ostávam som tam stáť so šatkou v ruke a je mi smutno. Uväzujem si šatku okolo krku, pristupujem k priateľom, hudba, o poznanie smutnejšia, opäť hrá, a my vo svetle posledných lúčov zapadajúceho slnka tancujeme, zavesení do seba, oživujúc v mysliach spomienky na jednu slávnu éru argentínskeho Tanga.

star star star star star 30 hlasov
Najhoršie   1   2   3   4   5  Najlepšie