Stretol som ju v lietadle Air France na linke Paríž-Praha. Všimol som si ju už na predchádzajúcich letoch, ale tentokrát to bolo iné.
Tešil som sa na vianočnú milongu, ktorá sa práve v ten večer konala v Prahe, a zhodou náhod som letel cez Prahu domov, tak som sa rozhodol ostať v ten večer v predvianočnom meste a ráno pokračovať ďalej. Sedel som v poslednom rade úplne vzadu. Klasické riziko posledných checkingov. Nevďačné miesto, kým sa tam človek cez celé lietadlo došuchce, všetky odkladacie priestory na batožinu sú nenávratne obsadené. Za mnou boli už len ploché lavice pre letušky a toalety.
Spočiatku si ma v lietadle vôbec nevšímala, nanajvýš sa pozrela na moje nohavice, či mám zapnutý bezpečnostný pás. Počas letu bola inak riadna nuda, ak nepočítam krátke rozptýlenie v podobe roznášania letecky sterilných bagetiek bez vône a kávy v navoskovaných papierových kelímkoch. Posledný rad, rozdávanie jedla je na konci, letmé dotyky prstov pri predávaní tácky, krátky chladný zrakový kontakt, obligátna otázka „kávu-čaj?“… Ešteže na mňa ostala bageta. Zo stolíka som sfúkol omrvinky po bagete a vytiahol kameru s veľkým dispejom a začal som si prehrávať dávnejšie natočené tangové videá.
Zrazu som si periférnym pohľadom všimol, že za mnou stojí ona, moja očarujúca letuška a cez rameno sa zanietene pozerá na moje videá. Trvalo to tak päť minút. Vôbec som sa nemohol sústrediť na to video, sústavne som periférne sledoval ju. Krásne vonela, no veď Francúzka. Vedľa mňa bola celá rada sedadiel voľná, tak som jej po počiatočnom ostychu ponúkol, aby si prisadla. Urobila to s úsmevom. Naklonil som sa s kamerou k nej, aby lepšie videla a keďže som mal na sebe špricku parfému od Gaultiera – l´Homme, voňali sme si navzájom. Spolu sme si prezerali polhodinu videí, vysvetľoval som jej čo je to za figúry, niečo o histórii tanga, kde sa tancuje tango v Paríži, aj v iných mestách, o ktorých mi povedala že tam lieta. Úplne to hltala, bolo vidieť že ju to bytostne zaujíma. Náš rozhovor pomaly prechádzal do tichších tónov a hlbších vibrácií.
Vtom zaznelo od kapitána z kokpitu strohé hlásenie pre pasažierov a posádku, že sa blížime na pristátie, všetci pripútať a odložiť všetko zo stolčekov. Čaro krásnej chvíle sa rozplynulo. Letuška sa zodvihla, pričom svoju dlaň nežne položila na moju. Ostala so mnou len vôňa jej parfému. Hrudník sa mi rozbúchal a hneď som tušil, že bolo by nespravodlivé, ak by sa to skončilo iba odzdravením pri vystupovaní z lietadla. Tým, že som sedel v poslednej rade, som aj posledný vystupoval. Pohľadom som ju spoza radu vystupujúcich hľadal pri predných dverách a v duchu si koncipoval niečo v zmysle čo jej poviem na rozlúčku. Pri dverách však nebola, a moje sklamanie bolo veľké. Zrazu sa mi všetko tak nejak spomalilo, nemal som ani chuť ísť večer tancovať. Cítil som také neopísateľné nedokončenie niečoho. Vliekol som sa dlhou chodbou Ruzyňského letiska, kolieska kufra mi balansovali ako cirkusoví artisti, až som ho mal problém udržať v priamom smere, ale to bolo tak jediné, čo som si všímal.
No zrazu som pred sebou v odraze vitríny uvidel kráčať celú posádku lietadla, ktorým som priletel. Obzrel som sa a bola medzi nimi aj ona, moja náhodná spoločníčka večerným predvianočným letom. Dobehla ma a opýtala sa, kam to dnes idem, či sa môže prísť pozrieť na našu vianočnú milongu. No nebolo mi viac treba. Vymenili sme si kontakty a už o hodinu a pol som ju čakal pred hotelom Savoy, kde bola s celou posádkou ubytovaná. Jej tmavomodrý letecký kostým s univerzálnymi lodičkami ladil k môjmu čiernemu obleku. Boli sme ako párik zo žurnálu. Waw, o takomto nástupe večera som ešte pred pár hodinami ani nesníval, ale neočakávané sa stalo skutkom. Vystúpili sme z taxíka na Karlovom námestí pred Palácom Charitas, kde sa konala Vánoční milonga. Vonku romanticky posnežievalo, vločky pomaly pristávali na biely, snehom natenko pocukrovaný chodník, na ktorom ostávali iba stopy osamelých chodcov.
Bolo okolo desiatej v noci, vnútri príjemne teplo, hrala živá hudba a už sa tancovalo. Kapela práve hrala tango nuevo, a to moju spoločníčku očarilo. Videla filmový muzikál Moulin Rouge, pamätala si skladbu Roxanne a toto jej tú atmosféru pripomenulo. Ostala v úplnom úžase, ten kontrast – vonku zasnežená vianočná idylka a tu vo vnútri horúce tangové scény, na javisku kapela mydliaca skvelé tangové vychytávky a na parkete v štýle 30 rokov oblečení tangueros v extraordinérnych tanečných pózach. Vedel som, že toto je ono, kvôli čomu prišla a že neľutuje, že neostala so svojou posádkou v hotelovom bare.
Usadili sme sa do hlbokých plyšových kresiel, nasali do pľúc vôňu skvelého vareného vína s veľmi aromatickými klinčekmi, dal som jej trojminutový tangový „rýchlokurz pre cicušky“, a už sme kráčali po parkete v tesnom objatí, bez figúr, len chôdza, obyčajná chôdza do voľných, meditačných rytmov tango nuevo. Okolo nás sa mihali tanečníci v divokých pózach hodných bláznivej vianočnej veselice, a my sme pomedzi nimi prechádzali ako Alenka v ríši divov. Vedel som že toto je presne to, čo chcela zažiť, po čom túžila, byť uprostred toho živého a vlniaceho sa organizmu, toho spektakulárneho, uzavretého sveta tanga, ktoré doteraz videla iba na obrazovke a v kine. Teraz je na pár hodín jeho bytostnou súčasťou. Cítim to na jej pulze, na jej dychu, na jej vláčnych pohyboch, ako si to užíva, ako na nechá viesť a sama pri tom sníva svoj sen, ktorý sa jej splnil. Sú Vianoce, navzájom si plníme sny.
(c) Rony