Sedím v pohodlnom prútenom kresle na terase hotela Esperanza na Avenida de Mayo v rezidenčnej štvrti Buenos Aires. Vychutnávam si podvečernú siestu popíjajúc silný havanský rum z hrubého kryštálového pohára, v ktorom sa roztápajú dva veľké kúsky ľadu. Fajčím obľúbenú kubánsku cigaru a sledujem, ako sa s jej dymom pohráva teplý závan vetra. Oceľovo modrá dymová stuha sa nakoniec rozplynie na letnej oblohe, po ktorej sa od Atlantiku pomaly približujú biele kopovité oblaky.
Ležérnym pohľadom sledujem z terasy život na ulici. Livrejovaný sluha úctivo otvára dvere hosťom vystupujúcim z drahých limuzín a taxíkov. Nakladá im batožinu z auta na pozlátený vozík, aby sa s ním hneď stratil za ťažkými dverami hotela.
Moje pozorovanie tohto neustále sa opakujúceho monotónneho kolobehu zrazu naruší príchod krásneho predvojnového tmavomodrého mercedesu so žltými hmlovkami na úzkom prednom nárazníku. Sluha rutinným zdvorilým pohybom otvorí zadné dvere na tomto automobilovom skvoste a čaká na vystupujúceho hosťa. Ponad rám pootvorených dverí zazriem v aute nejasnú ženskú postavu, niekoho držiac za ruku a túliac sa k nemu. Žena plače.
Prešlo niekoľko minút a dáma stále nevystupuje. Sluha sa nervózne obzerá a dáva rukou znamenie ďalšiemu prichádzajúcemu autu, aby počkalo. Zrazu sa z dverí vysunie pár krásnych štíhlych nôh a vystupuje nádherná štíhla bruneta v dlhých tmavých perleťových šatách a lodičkách na vysokých opätkoch. Vznešeným pohybom kráča ku vchodu, kde sa naposledy otočí k autu a rukou smutne kývne na rozlúčku.
Záhadná limuzína odchádza a na jej miesto prichádzajú ďalšie autá privážajúce hotelových hostí. Pozerám stále na to miesto, kde neznáma dáma vystúpila z auta, chvíľu si v duchu prehrávam túto udalosť, ale po pár minútach sledovania rutinného kolobehu príchodov a odchodov na udalosť pozvoľne zabúdam. Bezmyšlienkovite sa zahľadím na horizont, sledujúc tvoriace sa mraky nad vzdialenou riekou Paraná, po ktorej som do mesta pred týždňom priplával parníkom kvôli svojim obchodom.
Cez listy okrasných paliem pozorujem presvitajúci pruh unaveného juhoamerického slnka, pomaly tancujúceho poslednú časť svojej celodennej dráhy. V ušiach mi znie monotónny ruch veľkomesta, dávajúci mi najavo nevyčerpateľnú energiu metropoly južnej Ameriky. Pohľadom občas zavadím do dnešných novín El Liberal, bezmyšlienkovite prebehávajúc titulky článkov a čiernobiele fotografie miestnych politikov a celebrít.
Na okamih ma z tohto rozjímania vyrušil krátky tieň, ktorý sa mihol cez moju tvár a na krátku sekundu svojho trvania ma zbavil dotykov zapadajúceho slnka. Okrajom zorného poľa nejasne vnímam postavu, ktorá bola pôvodcom tohto vyrušenia, ako sa pomaly približuje ku kamennému zábradliu terasy a ostáva tam opretá stáť. Po pár sekundách mi jej statický obraz splynie s pozadím, zabúdam na túto udalosť a opäť sa zahľadím do novín, poťahujúc pritom z cigary.
Od mesta zadul závan teplého vetra. Listy paliem na terase zašumeli a žlté stránky roztvorených novín sa naduli ako lodné plachty. Odrazu môj zrak padne na krásny zlatohnedú hodvábnu šatku, ako ju závan vetra zľahka nesie po kamennej dlažbe terasy. Ako zhypnotizovaný som upútaný jej vírivým pohybom, pripomínajúci tanec tureckých dervišov a sledujem, ako sa na konci svojej púte zachytáva o nohu môjho prúteného kresla. Skláňam ruku a opatrne zdvíham šatku zo zeme, dávajúc pritom pozor, aby som ju nezatrhol o triesku v kresle. Prekvapuje ma jej neuveriteľná ľahkosť. V podstate nič necítim, iba vidím prekrásne spracovaný kus látky.
Pozriem smerom, odkiaľ ju privial vietor a – zastaví sa mi dych. Pri zábradlí stojí ONA. Dáma z limuzíny. Dlhými prstami sa zľahka dotýka zábradlia a nehybne hľadí dolu na mesto, ponárajúce sa do oranžového závoja zapadajúceho slnka.
Postavím sa a pomalým krokom sa zozadu približujem k nej, kochajúc sa pohľadom na jej nádherné telo. Zastavujem sa tesne za ňou, cítiac vôňu jej drahého parfému, až sa tvárou takmer vnáram do jej dlhých kučeravých vlasov. Srdce mi v hrudi bije tak rýchlo, až sa bojím, že sa prezradím. Opatrne zdvihnem oboma rukami šatku a zľahka jej ju prevesím cez ramená. Všimnem si jemný pohyb na jej šiji, svedčiaci o tom, že ma vníma. Pomaly sa otáča ku mne.
Naše pohľady sa stretli. Jej krásne hlboké hnedé oči okamžite prepálili moje srdce, ktoré v sekunde explodovalo. V jej pohľade som uvidel celý vesmír, všetko tú vášeň, ktorá nás mužov poháňa dobíjať pre ženy ďaleké krajiny sveta ale aj bolesť, ktorá nás všetkých zráža na kolená a zotročuje nás.
Očami mi prechádza po tvári, skúmajúc každý detail. Na chvíľu sa zahľadí na moje ústa a hovorí:
– „Zajtra odchádzam do Európy. Navždy. Muž, ktorý zlomil moje srdce, je významný politik a nemôže si dovoliť žiadny spoločenský škandál. Ale postaral sa o mňa, s podmienkou, že sa navždy stratím z jeho života.“
Zabolelo ma srdce. Túto ženu zajtra navždy stratím. Nahol som sa k jej tvári, až som sa jej takmer dotýkal pier a hovorím:
– „Chcem, aby ste svoj posledný večer v Argentíne prežili naplno. Dovoľte mi naplniť všetky Vaše očakávania.“
Kývol som na vrchného čašníka, čosi mu pošepol a podal zopár bankoviek. Ten sa stráca sa v útrobách hotela, aby sa o minútu vrátil s fľašou šampanského v mosadznej dóze s ľadom a dvomi vysokými pohármi. Potom prináša svietnik s tromi vysokými sviečkami, zapaľuje ich a otvára posuvné dvere, spájajúce terasu s ľudoprázdnym hotelovým barom, ktorému dominuje nádherný mahagónový klavír. Prichádza starý šedivý klavirista a sadá si zaň. Kútikom oka pozrie na mňa, čakajúc na signál. Kývnem mu a on začne hrať nostalgickú tangovú skladbuAdios Chantecler.
Pravou rukou som objal svoju dámu, a jemne si ju pritisol na hruď. Ľavou rukou som uchopil jej jemnú dlaň a pobozkal jej krásne dlhé prsty. Svoje líce som priložil k jej spánku, až som pocítil jej zrýchlený tep. Začíname tancovať naše prvé večerné tango. Dáma dokonale reaguje na každý môj pohyb, na každý môj signál. Vnímam tlkot jej smutného srdca, ale v tesnom objatí pritom cítim jej dokonalú dôveru a oddanosť. Tancujeme doble cruzado, ocho adelante, cadencia, gancho, latigazo, vytočené giros. Naše telá a duše splynuli do dokonalej harmónie a takto sme pretancovali celú noc, zahĺbení do spoločného zážitku a bytostne vnímajúc jeden druhého.
Zrazu v prístave zaznel hlboký tón lodnej sirény zaoceánskeho parníka, ktorý nás vytrhol zo spoločného tanečného sna. Klavirista prestal hrať a my nehybne stojíme na terase, držiac sa v tesnom objatí a hľadiac si navzájom do očí. Dlhé sviečky dávno dohoreli, zanechajúc pod sebou smutné voskové slzy a na obzore vychádza ranné slnko. V jej šťastných očiach sa zjavujú slzy. Pohladil som ju po tvári, pozerajúc do jej nežných očí, a uvedomil som si, že sa už nikdy v živote nestretneme.
Stojíme vo vášnivom objatí, nevnímajúc čas, keď v prístave druhýkrát zatrúbila lodná siréna. Moja očarujúca spoločníčka ma naposledy pomalým pohybom objíma okolo krku a bozkáva na ústa. Vzápätí sa otáča k východu, utierajúc si oči od sĺz a pomalým krokom odchádza.
Ostal som sám na terase a snažil sa vryť do pamäti tvár tejto nádhernej ženy, jej vôňu, jej dotyky, tlkot jej srdca, vášnivé objatia, a chuť jej rúžu. Prečo všetko krásne trvá tak krátko?
Ešte cítim jej teplo na svojej hrudi. So zavretými očami si v duchu stále dookola prehrávam spomienky na naše posledné spoločné minúty. Ranné slnko naberá na intenzite a cez viečka zavretých očí sa mi rozplýva jej obraz. Posledné vzdušné objatie, posledný vzdušné pohladenie. Takto som si ju zapamätal. Navždy.
(c) Rony