„A čo hudba?“ De Troeye si namočil pery do koňaku a hľadel na Maxa cez okraj pohára, „aký je podľa vás najväčší rozdiel medzi starým a moderným tangom?“ Tanečník sa pohodlne usadil na stoličke a ukazovákom odklepol popol z cigarety do popolníka. „Nie som hudobník. Tancujem, aby som si zarobil na živobytie. Neviem ani len rozlíšiť osminovú notu od celej.“ „Aj tak by som rád poznal váš názor.“ Max si dvakrát potiahol z cigarety a odpovedal: „Môžem rozprávať len o tom, čo viem. Čo si pamätám… Myslím si, že sa stalo to isté, čo s tancom a spevom. Zo začiatku boli hudobníci skôr intuitívni a hrali málo známe motívy z klavírnych partitúr alebo po pamäti. Spontánne… Podobne ako džezové skupiny, keď improvizujú, ako príde.“ „A aké to boli orchestre?“ „Malé,“ upresnil Max, „traja, štyria chlapíci, basová harmonika, jednoduché akordy a rýchlejšie tempo. Nedá sa povedať, že by skladali hudbu, iba interpretovali. Časom takéto orchestre vytlačili moderné; klavírne sóla nahradili gitaru, druhé husle a akordeón. Neskúsení tanečníci a noví zanietenci dostali zelenú. Profesionálne skupiny sa okamžite prispôsobili novému tangu.“„Tomu, čo sa tancuje dnes,“ dodal a starostlivo zahasil cigaretu, „a hrá sa v tanečnej sále
Cap Polonia a v slušných lokáloch Buenos Aires.“Mecha Inzunza zahasila cigaretu v tom istom popolníku tri sekundy po Maxovi.„A to druhé?“ opýtala sa pohrávajúc sa so slonovinovou špičkou. „Co sa stalo s pôvodným tangom?“Profesionálny tanečník neochotne odvrátil pohľad od jej štíhlych, elegantných rúk, ktoré prezrádzali jej postavenie. Na ľavom prstenníku jej žiarila svadobná obrúčka. Keď zdvihol pohľad, zistil, že Armando de Troeye ho uprene a chladne pozoroval.„Ešte stále sa tam vyskytuje,“ odpovedal, „no je čoraz vzácnejšie a utláčané. Keď ho na niektorých miestach hrajú, ľudia ani nejdú tancovať. Je oveľa ťažšie a drsnejšie.“
Na chvíľu sa odmlčal. Na perách jej hral nenútený úsmev. Prebúdzal staré spomienky.
„Jeden môj priateľ hovoril, že je tango, ktoré prináša utrpenie, a tango, ktoré zabíja. To pôvodné malo viac do činenia s tým druhým.“
Mecha Inzunza sa oprela lakťom o stôl a hlavu si položila na dlaň. Vyzerala, že počúva absolútne sústredene.
„Niektorí ho volajú Tango starej gardy,“ upresnil Max, „aby ho odlíšili od nového, teda od moderného tanga.“
„Pekný názov,“ podotkol jej manžel, „z čoho pochádza?“
Už sa netváril neprívetivo, znovu to bola príjemná tvár pozorného hostiteľa. Max zamával rukami, akoby chcel zdôrazniť, že to je zjavné.
„To neviem. Jedno staré tango sa tak volá: Stará garda… Naozaj vám neviem povedať.“
„A ešte vždy je obscénne?“ opýtala sa. Mala zastretý hlas a hovorila takmer vedeckým tónom, ako nejaká entomologička, ktorá si overuje, či je obscénne párenie chrobákov. Za predpokladu, že sa chrobáky pária, zaváhal Max. Určite áno.
„Podľa toho, kde,“ potvrdil Max.
Zdalo sa, že Armando de Troeye bol rozhovorom nadšený.
„Je fascinujúce, čo nám tu rozprávate,“ povedal, „oveľa viac, než som dúfal. A zmenilo to môj názor na vec, ktorú som nosil v hlave. Chcel by som to zažiť, vidieť zblízka.“
„Pokiaľ viem, pôvodné tango sa na slušných miestach nehrá,“ povedal vyhýbavo Max.
„Poznáte také lokály v Buenos Aires?“
„Niektoré poznám. No slušné ani nie je priliehavé označenie,“ pozrel na Mechu Inzunzu, „sú skôr nebezpečné. Nevhodné pre dámy.“
„Nerobte si z toho ťažkú hlavu,“ povedala frivolne a pokojne, „už sme boli aj na nevhodných miestach.“
~ ~ ~
