(7. článok seriálu Bebé Tanguera a cesta do Argentíny. Slovníček pre netanečníkov nájdete dolu)
Na tretí deň zrána som zažila čajový maté šok. V kuchyni mi tentokrát predstavili mladého argentínca, ktorý si práve pripravoval svoje maté do malej dutej tekvičky, calabasa. Nasypal do nej kopcom posekané lístky maté, yerba maté. Prstom spravil priehlbinu, kam nalial trochu horúcej vody a zapichol kovovú slamku so sitkom na konci, bombilla. Lístky pocukroval a priehlbinu zalial horúcou vodou. Prvú dávku okoštoval on a ďalšiu ponúkol mne. Zdesila som sa nad množstvom maté, no vzala som si tekvičku a podvedome som zamixovala so slamkou. Argentínec sa zdesene chytil za hlavu: „Čo robíš!“ a rýchlo mi ju bral z ruky. „So slamkou sa nehýbe! Úplne si to zničila!“ Každý má vraj inú prípravu a aj v tom je tá jedinečnosť. Upravil maté a s nedôverou mi opäť podal tekvičku „S ničím nehýb!“ Usrkla som si a hneď som vrátila tekvičku. Mala som pocit, že po tom jednom dúšku by som tangovala do rána. „Bude lepšie, keď začneš s maté cocido ako deti“ a s úsmevom mi podaroval instantný sáčkový čaj s rybičkou Nemo.
Po instantnom maté som si na stránke www.hoy-milonga.com hľadala dennú milongu, pred ktorou bola aj skupinová lekcia ako mi odporučila ešte známa na Slovensku. Potrebovala som sa zbaviť trémy a trochu sa roztancovať pred večernou súkromnou hodinou s maestrami Juan Amaya a Valentina Garnier. Pripadala som si ako drevené poleno, z ktorého ešte len mali vytesať základné tvary tanečníčky. Našla som tango podnik „El Beso“ – pusa, ktorý mi už niekto spomínal a rovno som si vyhľadala autobusy.
Pre istotu som prišla k podniku desať minút pred začiatkom skupinovej hodiny. K môjmu počudovaniu tam neboli žiadne veľké nápisy typu: „Poď sem, tu sa tancuje tango“, iba veľké čierne zavreté dvere. „Je to tu?“ Na stene bol prichytený malý papier s názvom podniku tak na jeden palec: „El Beso. Je to tu.“ Na utvrdenie sa ku mne pridal navonok vydesený postarší turista a anglicky sa mi prihovoril: „Tiež čakáš na hodinu tanga?“ Prikývla som a tak sme stáli na rohu ulice ako dvaja čudáci, čo prišli skoro na tango. Asi sme už vytvorili ilúziu autobusovej zastávky, keďže pri nás i jeden autobus zastavil. Nikde som však nevidela nijaké číslo, čo by značilo zastávku. Očividne niekedy záhadne zastavili, kde nemuseli a nezastavili, kde by mali.
Konečne sa otvorili veľké čierne dvere a vystúpili sme po schodoch do staromódnej presvetlenej sály s drevenou podlahou a s bielo-modrým stĺpom uprostred. Bola ešte prázdna a tak sme zase čakali. Prišli učitelia s vysvetľujúcim „Esperamos“ tak sme pokračovali v čakaní. Takto sme čakali spolu trištvrte hodinu, čo bol výborný mentálny tréning. V pokoji som rozdýchala rozdielnosť ponímania času medzi časovo vystresovaným Slovenskom a časovou pohodičkou v Argentíne.
Skupinová hodina bola za neuveriteľných dva a pol eura a mohla som zostať aj na milonge. Keď nás už bolo dosť, starší učitelia popárovali tanečníkov. Dvom ženám, ktoré nevedeli viesť, zadali cvičenie na vnímanie rozdielu medzi vedením a nasledovaním. Ukázalo sa, že môj vydesený americký spolučakateľ mal veľmi príjemné tangové objatie a pri tanci ma čakal. Učiteľka však spozorovala moje zadrhávajúce sa ocho, krok osmičky, a postavila ma k stredovému stĺpu. Po španielsky mi vysvetľovala, aby som nohami akoby rozhŕňala vodu tak, aby nešpliechala. Zaujímavá skupinová individuálka so zrozumiteľnou španielčinou.
No portugalčine, ktorú na mňa chrlil jeden brazílsky tanečník, som vôbec nerozumela. I tak sme sa úspešne pretancovali až na milongu, na ktorú prišli aj niektorí zo včerajšej milongy Nuevo Chiqué. Zrovna i môj prvý tanečný partner, s ktorým som dúfala, že si už nezatancujem. Buenos Aires je veľké, ale v tom momente mi prišlo malé. Sedel pár stoličiek doľava a kývaním dopredu a dozadu sa mi snažil „vojsť do obrazu“. Moje vyhýbanie sa očnému kontaktu nepochopil a tak ma nahlas ohlásil menom, či s ním idem tancovať. Nechcela som odmietnuť, nevedela som, či by niekto iný so mnou potom ešte tancoval. Tak som si povedala, že to ešte raz skúsim. Žiaľ aj tentokrát som mala pocit, že tancuje skôr sám a spojenie v objatí nám vôbec nefungovalo. Už to pochopil aj on a poďakovali sme si za tandu. Sľúbila som si, že nabudúce radšej odmietnem, hoci aj nahlas. Odmietnutie bolo nie len otázkou rešpektu voči svojim pocitom, ale aj voči pocitom toho druhého. Keď to nefungovalo, vysielala som pocit odmietnutia. A kde bola potom radosť z tanca? Našťastie ma vyzvali do tanca aj ďalší páni a aj vďaka nim som postupne odbúrala trému pred súkromnou hodinou.
Večer na dohodnutej adrese malej tanečnej sály som sa zvítala s Juanom a Valentinou. Tiež mali so sebou svoje maté v tekvičke, čo zalievali vodou z termosky. Od rána mali hodinu za hodinou, keďže do Buenos Aires prichádzali vždy len ku koncu týždňa. Juan ma bez zdĺhavých rečí pozval do tanca a pozoroval ako fungovalo spojenie a ako som reagovala. Presne toto som potrebovala. Pohybovú analýzu s jednoduchým vysvetlením, prečo sa mi informácia strácala a prečo ma tu a tam niečo bolelo pri tanci. Dohodli sme sa i na ďalšej hodine. Pozvali ma na ich vystúpenie počas nočnej milongy zrovna v El Beso a mohla som sedieť s nimi pri stole. A ja som nemala ešte vyriešenú simku a dáta! Netrúfala som si ísť v noci v Buenos Aires von bez možnosti si zavolať odvoz. No ubezpečili ma, že mi ho oni zavolajú, ale mala som hlavne prísť.
Dlho mi trvalo sa rozhodnúť, či pôjdem. Keďže ešte stále účinkoval môj raňajší dúšok maté, tak som nakoniec nabrala odvahu a na milongu som prišla niečo po jedenástej večer. Zaplatila som ohromné tri eurá za preplnenú piatkovú milongu, no bola som sama. Mojich učiteľov som nevidela. Kým som sa však prezliekla, prišli a zaparkovala som pri ich dlhom stole úplne k stene, odkiaľ prakticky nebolo možné pomedzi stoličky preliezť na preplnený parket. Mohla som v bezpečí pozorovať ten istý priestor El Besa tentokrát však zahalený večernými tangovými róbami všetkých druhov. Šokovali ma odvážne ženy, ktoré tancovali akoby v spodnom prádle s tangovou sukňou. Iné mali tangové šaty, niektoré i štýlové nohavice. Páni väčšinou košeľu, či sako. Na stenu premietali názov piesne a keď dohrala, na parkete nastala hlasná vrava. Ako som neskôr zistila boli to hlavne tri otázky: „Ako sa voláš? Odkiaľ si? Na koľko si tu?“ vhodné na nácvik španielčiny. Pomedzi to všetko sa vtesnali ešte aj čašníčky s pizzou, šampanským, či s empanadami – tvarovo niečo ako väčšie slovenské perky ale s pizzovým cestom zapekané s rôznorodou náplňou.
Ohlásili pauzu a popredstavovali iných milongových organizátorov, aby návštevníci vedeli, kde a kedy táto tangová komunita chodila na milongy a mohli sa pridať. Okolo jednej v noci ohlásili vystúpenie Juana a Valentiny. Veľmi elegantné a hravé. Po výstúpení im známi prichádzali k stolu pogratulovať a asi polovica tanečníkov odišla. Vtedy sa ma pri stole spýtal jeden tanguero, či aj ja tancujem. Kývla som a predrali sme sa na pre mňa stále stresujúco plný parket. Neustále som sa obzerala, uhýbala až ma tanečník zastavil a vysvetlil mi, že mojou úlohou je si tanec užiť a jeho úlohou je dávať pozor a vytvárať mi priestor, aby som si ho mohla užiť. No i tak som zacítila raz niekoho ruku, nohu… Ako sa dá v takých podmienkach užívať si tanec?
Jedna slovenská tanguera mi na otázku „Čo je pre teba tango?“ napísala myšlienku: „Tango je jeden z mála momentov, keď naozaj nad ničím nepremýšľam. Úplný relax. J.H.“ Mne to nešlo. Už sme spolu s tým tanečníkom nikdy viac netancovali.
Tento príbeh a články zároveň tvorím ako projekt v Toastmasters International, kde sa učím aj blogovať. Budem Ti preto, milý čitateľ/-ka, vďačná za Tvoju podpornú a konštruktívnu spätnú väzbu pre moju ďalšiu tvorbu, najlepšie odpovedaním na niekoľko otázok. Vopred ďakujem!
- Milonga – tančiareň tanga so špecifickými pravidlami v hudbe a v tanci trvajúca niekoľko hodín, aj hudobný štýl
- Tanda – úsek troch až štyroch piesní, na ktoré sa tanečný pár spolu rozhodol tancovať
- Tanguera / tanguero – tanečník/-ica tanga
- Ocho – španielsky osem, tangový krok s otočkou v tvare osmičky