Všetko medzi dvoma krokmi

Na štvrtý deň na mňa doľahla zmena časového pásma, životného štýlu a dlhé prechádzky v meste počas smogových špičiek. Ochorela som a z toľkého smogu som mala pocit ťažkých pľúc a intenzívnu bolesť hlavy. Kamoška Sara, čo v Buenos Aires bývala už skoro rok, sa vraj kvôli tomu vyhýbala akémukoľvek presunu počas dopravných špičiek. Môj spolubývajúci z Južnej Kórey však na mňa pri tejto téme prekvapene pozrel a z terasy nášho ubytovania sa zasnene zahľadel na modrú oblohu. „Vieš, v mojej krajine som mohol vidieť takúto modrú oblohu kvôli smogu tak dva dni do roka.“ Hneď sa mi dýchalo lepšie. No sobotňajšiu skupinovú hodinu Juana a Valentiny v salóne Marabu som pre istotu vynechala. Mávali ju však pravidelne každú sobotu pred milongou, tak som sa mala na čo tešiť.  

Nasledujúci deň som v kuchyni našla postaršiu, predtým neposednú, Argentínčanku ako sústredene sledovala inauguráciu nového prezidenta. Bolo 10.12.2023 a z obrazovky na nás hľadel Javier Milei. Vystríhala ma, aby som sa pre istotu v ten deň vyhla centru a okoliu námestia Plaza de Mayo. Pokiaľ by sa totiž stretli obe skupiny voličov, za aj proti, mohli sa dať davy rýchlo do pohybu. Pre istotu som si spravila nedeľný poznávací výlet len po okolí a do supermarketu.

V pondelok som sa ešte necítila úplne na blízke objatie, no bol medzinárodný deň tanga. Chcela som podniknúť niečo tangové. Keďže som si so sebou vzala do Argentíny len moje čierne latino topánky, v ktorých som nemala až tak dobrú stabilitu, potrebovala som si čo najskôr kúpiť topánky na tango. Vyhľadala som na online mapách „tango zapatos“, topánky. Jeden obchod bol hneď za obchodným centrom Abasto, kam som potrebovala zájsť do predajne mobilného operátora Claro s mojou záhadne nefungujúcou sim kartou. Tam mi oznámili smútočnú správu, že môj mobil ich SIM kartu ignoroval. Moje Vivo zakúpené v Malajzii si žilo vlastným životom, ako naznačoval samotný jeho názov v španielčine „živý“. Ešte som mala šancu s druhým mobilom, ktorý som však z bezpečnostných dôvodov nemala so sebou. Ak by mi jeden v meste ukradli, stále som mala doma druhý. Problém som odložila nabudúce a prešla som popri pouličných predajcoch, ktorí na zemi predávajúcich kryty na mobily, ponožky, či parfumy až k rožnému obchodu DNI Tango Store.

Presklené steny a zamknuté dvere ukazovali iný svet v kontraste s tým z ulice. Zazvonila som a po vizuálnej kontrole šťukol zámok. Odomkol sa mi nákupný tangový svet. Jedna predavačka niesla zo skladu krabice pre pár v pánskej časti. Druhá pri pulte ručne rátala vyše stošesťdesiat bankoviek v hodnote asi jedno euro. Tretia ju sústredene sledovala a zvyšnú časť sumy zadala do platobného terminálu. Hneď som pochopila, prečo boli dvere zamknuté. Prerátavali sa tu doslovne balíky peňazí.

Skúsila som si jedny topánky, ale nesadli mi. Prihovorila som sa dvom Poľkám po slovensky, že im rozumiem. Do Buenos Aires prileteli s väčšou skupinou na desať dní. Poľutovali ma, že som sama v Buenos Aires a pozvali ma v nedeľu na milongu La Viruta. „Ty nepoznáš La Viruta?! To je miesto, kde sa všetko deje! My tam určite v nedeľu budeme, tak nás kľudne ohlás, keď prídeš.“ A už sa zase venovali svojej nákupnej horúčke a ja som sa vytratila s ďalšou indíciou, kam na milongu.

Bola pravda, že som prišla sama, no na milongách som sama nebola. Spoznala som nových ľudí a mohla som ísť svojim objavovacím tempom, čo sa veľmi nedalo pri cestovaní v skupine. V hlave mi znela fráza „tango je všetko medzi dvoma krokmi“. Aj pozorovanie, čo všetko je s tangom spojené mimo tanečný parket v normálnom živote: ľudia, maté, politika, peniaze, nákupné tangové horúčky…

Hneď vedľa bol ďalší tangový obchod, no nemali tam veľký výber topánok. Zašla som do inej štvrti, ale jeden obchod akoby neexistoval. V ďalšom mi jedny topánky dokonca sadli na nohu, no ešte to nebolo ono. Nikde však nebola žiadna cenovka. Predajca mi oznámil, že v ten deň boli všetky topánky za osemdesiattísíc pesos, asi osemdesiat euro, no cena sa vraj každý deň zvyšovala.

Chvíľu mi trvalo nájsť podľa indícií na mapách obchod Madreselva. V realite neexistoval. Na mapách bolo “piso 1”, prvé poschodie. Zazvonila som na zvonček a povedala heslo “Madreselva”. Otvorili sa mi vstupné dvere a neskôr aj tie do bytu. Bol to pre mňa najviac luxusný aj luxusne utajený tangový obchod. Jedna zákazníčka sa práve prechádzala po miestnosti v draho vyzerajúcich šatách a žiadala svojho turisticky nahodeného partnera o názor a spýtala sa aj mňa. Mrkla som na jednu cenovku a tá zakričala “dvestopäťdesiat euro!”, no pani už oznámila, že berie i tie, aj keď sú už tretie. Predavačka mi na výber topánok ponúkla tablet, kde naťukala moje číslo. Ani jedným pohľadom nenaznačila, že by hodnotila môj super turistický výzor. Očividne nehovoril nič o tom, koľko som chcela utratiť. Odložila som svoje luxusne zaprášené sandále, skúsila som osem centimetrov vysoké lodičky, no nebolo to ono.

Dala som šancu v ten deň ešte ulici s najväčšou koncentráciou obchodov s tangovými topánkami. Ulička Suipacha bola ako skrytá Šikmá ulička z Harryho Pottera plná obchodov s čarovnými pomôckami na tango. Nachádzala sa blízko Subte stanice Diagonal Norte, šikmý sever, ktorá mi pripomenula anglický názov Šikmej uličky – Diagon Alley. Boli tam aj obchody cenovo prístupné širšej tanečnej verejnosti, kde vstupné dvere neboli zamknuté. Tie, čo sa mi celkom páčili, boli všetky úzke, no tie, čo sa mi nepáčili, mi sedeli. Dokonca by som si mohla kúpiť dvojo do osemdesiat euro.

Výber tangových topánok mi prišiel ako výber čarovného prútika. Aby kúzla ním kúzlené fungovali perfektne, čarovný prútik si vyberal majiteľa. Tak si ma vybrali jedny neskutočne ružové topánky značky Las Mariannas v poslednom obchode, ktorý som v ten deň navštívila. Bola som to osláviť v trafike nezdravou miestnou pouličnou delikatesou Pancho, párkom v sladkom rohlíku s kečupovou, majonézovou a syrovou polevou posypanou čipsami.

Na ďalší deň som vyštartovala na prvú hodinu tanga, ktorú som našla na www.hoymilonga.com do školy Escuela Mundial de Tango, kde mali hodiny otvorené i pre nekurzistov. S očakávaním som si obula svoje nové čarovné topánky a hodina začala na minútu presne. Vôbec som sa nechytala, bolo to na mňa moc rýchle a sekvencia zložitá. Milí tanečníci z rôznych krajín sa mi v momente dotyku zliali do frustrácie, keďže všetci sa ma pri vedení snažili pretlačiť silou. Už v polovici hodiny ma bolela celá pravá ruka, krk aj chrbát, no neodišla som z hodiny. Na konci som schovala moje nemagické topánky a na nasledujúcu hodinu som už nešla. V hlave mi nahnevane kričala myšlienka “S tangom končím!”

Večer som však už mala dohodnuté stretko s netangovou kamoškou Sarou na milonge La Catedral, ktorú mi odporučila ako chuťovku argentínska učiteľka Natali pri jej návšteve na Slovensku. Prišla som chvíľu po začatí, no očividne tak skoro na milongy nik nechodil. Katedrála, tmavý prázdny starý dom bez poschodí a s obrovskou inštaláciou srdca uprostred, bola skoro prázdna. S mojou super spoločníčkou sme v šere prekecali zakrývanie deravej podlahy na tanečné vystúpenie. Hoci som preferovala improvizované tango, očarila ma i skupinová choreografia v rýchlom tempe za hudby tvorenej štyrmi gitarami.  

V tak tmavom priestore, kde ľudia sedeli v skupinkách ďaleko od seba, bolo cabeceo nemožné. Moje nové topánky som si síce obula, no na deravej podlahe boli nepoužiteľné. Po chvíli som to vzdala a opäť sa vyzula. Predsa sa však jeden miestny tanguero prišiel spýtať, či tancujem a pridali sme sa k dvom tanečným párom na deravý parket. Nezabudnuteľný muzikálny zážitok tangovania na živú hudbu. “Dám tomu tangu predsa ešte šancu” pomyslela som si s úsmevom.

Doma som listovala v knihe s myšlienkami tanguerov zo Slovenska a zaujala ma práve tá od Mačky: “Tango je mágia a my sme prekliati.” To teda. Chvíľami by som s tým tangom skončila, ale nemôžem.

     

• Cabeceo – kývnutie hlavou ako súhlas k tancu
• Milonga – tančiareň tanga so špecifickými pravidlami v hudbe a v tanci trvajúca niekoľko hodín, aj hudobný štýl
• Tanguera / tanguero – tanečník/-ica tanga

 

<– PREDOŠLÝ     ∧ OBSAH    –> ĎALŠÍ (onedlho 🙂 )