Espera – čakaj

Zobudila som sa a chvíľu mi trvalo si uvedomiť, kde som bola a aký bol deň. Bola streda ráno, môj prvý deň v Buenos Aires. Z kuchyne som už počula španielčinu a keď som si tam išla spraviť čaj, prihovorila sa mi mladá Čiľanka. Spomenula som, že som zo Slovenska a ona hneď nadviazala, že predtým ako začala študovať v Argentíne pracovala v Čile u Baťu. Aká náhoda! Spýtala sa ma na moje plány a rovno ma odradila od vyše hodinovej prechádzky za kamoškou, keďže malo pršať. Požičala mi svoju SUBE kartu na mestskú dopravu s úsmevom a vtipom: „Len ber, viem kde bývaš. Viem, že mi ju vrátiš.“  Očividne to nerobila prvýkrát, tak som kartu prijala.

Prijala som tým aj výzvu vkročiť rovno do neznámeho dopravného systému a už som si pozerala spoje. Mala som nastúpiť na linku A do podzemného metra Subte, na stanici Plaza Misere prestúpiť na linku H, ešte raz prestúpiť na linku B a odviezť sa do stanice „Malabia – Osvaldo Pugliese“. Pobavili ma názvy staníc. Čakala ma snáď po slovensky „mizéria“ a ako v tangových piesňach od hudobníka a skladateľa Puglieseho aj nejaká dráma? Jeho skladby som už občas na milonge vedela odlíšiť od ostatných práve vďaka tej hudobnej dráme. Pripomenula som si moje pravidlo „bez očakávaní“ a vyšla som s úsmevom na ulicu.

Hneď za rohom ulice som našla vchod do podzemného Subte, kde som si pri turnikete pípla SUBE kartu a prešla rovno k prichádzajúcemu vozňu. Na prestupnej stanici Plaza Misere ma k môjmu prekvapeniu naozaj čakali komplikácie, linka H bola v tej časti uzavretá. Zasmiala som sa a prepla som si myseľ na tréningový program španielčiny a schopnosti zorientovať sa. Zamestnanci Subte ma vyzbrojili papierikom s číslami autobusov, ktoré volali Colectivo, a inštrukciami ako sa dostať na zastávku. Našla som iné zastávky, teda stĺpy pouličného osvetlenia s farebnými číslami autobusových spojov nalepených vysoko nad mojou úrovňou očí. Neboli tam žiadne časy odchodov, či príchodov a ani smery. Ale nevedela som nájsť ani to moje číslo a zastávku som videla iba ako bodku na stiahnutej mape v mobile. 

Začalo pršať, tak som sa otočila smerom domov, odkiaľ som si chcela zavolať odvoz. Vtedy okolo mňa provokatívne prefrndžal autobus s mojím číslom, vďaka ktorému som nakoniec vystopovala jednu moju zastávku dokonca aj s informačným stĺpom s číslom a smerom. No ani po mávaní na šoféra ďalší spoj nezastavil. Nechápala som to a udivene som sa spýtala jednej pani na zastávke. „Bol plný, preto nezastavil. Espera – čakaj.“ Hneď som si spomenula na úryvok odpovede môjho argentínskeho učiteľa tanga: „Tango te espera…“ Tango ťa čaká. Tuším na každom rohu.

Nasledujúci autobus zastavil. Šoférovi som nahlásila ulicu Thames, kde som chcela vystúpiť, kývol hlavou a zo SUBE karty mi strhlo asi tridsať pesos. Neuveriteľné tri centy za jazdu tromfli aj skoro trojnásobne vyššiu cenu jazdy v Subte. Autobus sa pohol a po chvíli zase prudko zastavil kvôli dopravnej špičke. Mapy na mobile nejako nestíhali zaznamenávať moju polohu, tak som kontrolovala názvy ulíc a rozprávala som sa so zamračeným šoférom. Blížili sme sa k môjmu cieľu a chcela som vystúpiť, no zadržal ma slovami „Espera – čakaj“ a zastavil mi autobus priamo uprostred ulice Thames aj bez zastávky! Zakričala som šoférovi „Muchísimas gracias – veľká vďaka“ a spokojne som vykročila k domu, kde bývala kamoška Sara. Bez navigácie, či internetového spojenia som sa takto po starom dopravila vo veľkom Buenos Aires, kam som potrebovala. Improvizácia ako v tangu. V meste sa teda nestratím.

So Sarou sme sa zvítali už na treťom kontinente. Po hodine sme sa dostali aj k riešeniu predtým spomenutej otázky výberu hotovosti v pesos. Založila som si online účet na slovenskej stránke Western Union a zadala som na transakciu štyristo eur. Viac vraj normálne na deň na osobu ani nevydávali a nevyplatilo sa vyberať viac, keďže každý deň stúpala hodnota eura. Bolo treba ešte vyplniť položku v akej mene a krajine som chcela uskutočniť výber, teda v pesos a v Argentíne, a meno výbercu hotovosti na pas. Servisný poplatok vychádzal desať eur. Jednoduché.

Zašli sme na najbližšiu kamoškou odporučenú pobočku Western Union, kde som pri okienku ukázala číslo mojej transakcie banke a keďže som výber napísala na mňa i môj pas. Pracovníčka banky vyložila na pult úhľadné balíky oranžových bankoviek každej v hodnote tisíc pesos. „Espera – čakaj,“ však zaznelo z okienka. Objavila sa im chyba v systéme a bez akéhosi čísla CDI mi peniaze nechceli vydať. Nechápali sme, Sare výber fungoval i bez neho. Odišla som naprázdno. Dohodli sme sa so Sarou, že neskôr to skúsime zmeniť výbercu na ňu, keďže výber na jej pas fungoval. Narýchlo mi niečo zamenila a ja som sa už ponáhľala na svoju prvú súkromnú hodinu tanga v Buenos Aires.

Tentokrát som si našla priamy spoj a presunula som sa autobusom skoro až k stanici „Carlos Gardel“, pomenovanej po známom spevákovi tanga. Aké tematické. Dobiehala som presne na čas, na ktorý sme mali zarezervovanú tanečnú sálu a už ma s úsmevom čakala učiteľka. Vymenila som si upotené tričko za náhradné, no hneď sa mi začal potiť mozog. Dvojité sústredenie ma počas slovne intenzívnej výuky v španielčine úplne vyšťavilo. Ale sama som to chcela, bola mi ponúknutá aj výuka v angličtine.

Po hodine som sa zastavila v obchodnom dome Abasto hneď pri stanici Carlosa Gardela v predajni miestneho internetového operátora Claro. Našla som si na internete, že predávali balíček 15 GB na mesiac za menej ako päť eur. Keď som sa dostala na rad ma informovali, že na predajni SIM karty nepredávajú a nedobíjajú. Mohla som si jednu kúpiť v hociktorej malej trafike s označením Claro, sama si ju aktivovať v dosahu internetu a opäť si ju v trafike aj dobiť. Hneď som zašla do trafiky na rohu Abasta a jednu si kúpila. Úspešne som našla aj autobusovú zastávku, kde mi dokonca hneď jeden autobus zastavil a odviezol ma skoro až domov.

Doma som zistila, že mi SIM karta nejde aktivovať ani na jednom mobile. Odložila som ich, že aj zajtra je deň a radšej som si pospomínala, čo sme prebrali na hodine tanga. Zapísala som si dvanásť tém. Nešlo mi do hlavy, ako je možné si pri toľkej detailnej technike nezabudnúť užívať tanec. Na povzbudenie som si pustila moje obľúbené video s tanečníkmi Gianpiero Galdi a Lorena Tarantino z Krakus Aires Tango Festivalu z roku 2019, z ktorého úplne sršala ľahkosť a vlastný zážitok z improvizácie v štýle tango nuevo.

Na záver dňa som zhodnotila, že z mojej tangom sprevádzanej improvizácie počas dopravnej drámy som mala dobrý pocit. Vďaka často spomínanému slovu: „Espera – čakaj“ som si mohla hneď v prvý deň  pripomenúť, že tu v Južnej Amerike sa čas bral trochu inak. Toto, pre mňa už heslo, som sa snažila pochopiť i z pohľadu mojej ženskej role v tangu. Niekedy som bola moc rýchla, preto som počúvala inštrukcie: „Nechoď sama, čakaj na pozvanie,“ od tanečníka/-čky v mužskej roli. Keď som zas bola moc pomalá, mala som pocit, že nestíham a musím dobiehať partnera, ktorý na mňa nečakal. Vtedy zas druhá strana počúvala inštrukcie: „Počkaj na ňu“. V tangu sme sa mali navzájom čakať a vykročiť spolu v ten správny moment.

   

• Milonga – tančiareň tanga so špecifickými pravidlami v hudbe a v tanci trvajúca niekoľko hodín, aj hudobný štýl
• Tango nuevo – nové tango – viac experimentálny súčasný štýl tanga

 

<– PREDOŠLÝ     ∧ OBSAH    –> ĎALŠÍ (onedlho 🙂 )