Pomaly sa vlečiem svojim starým buickom po večne upchatej Avenida de Mayo a v ústach si s kľudom jemne prevaľujem nezapálenú cigaru. Moje staré autorádiu už roky nehrá, ale stále na ňom svietia žlté čiarky symbolizujúce frekvencie rozhlasových staníc celej Južnej Ameriky. Práve prechádzam okolo otvorenej brány do parku San Martin. Ubehlo presne dvadsať rokov odvtedy, čo som tu naposledy stretol svojich dávnych nerozlučných priateľov. Uprostred parku stojí prázdny a spustnutý altánok. Dnes však nezastavujem, ale pokračujem ďalej. Za sústavného trúbenia sa preraďujem cez tri prúdy áut a zatáčam doľava na Avenida de 9. Julio a na jej konci zatáčam doprava do úzkych uličiek prilepených na kopec nad mestom. Moje staré auto s námahou odfukuje, ale s vervou poslušne stúpa.
Pomaly prechádzam námestím pred tančiarňou Con la Rosa, kde som kedysi dávno pretancoval dlhé magické noci. Teraz je však poludnie, čas obeda, všade je čulý ruch, čašník pobehuje s jedlom pomedzi stoly. Cez výklad vidno na stenách visiace fotografie zachytávajúce atmosféru našich legendárnych milong, ktoré sa tu odohrávali pred polstoročím a o ktorých dnes píše celý svet.
Ja sa však nezastavujem ani tu. Už dávno som povesil na klinec svoj džob súkromného detektíva, ale dnes pokračujem ďalej poháňaný túžbou splniť svoju poslednú úlohu. Prepletám sa kľukatými uličkami lemovanými dlažobnými kockami a po desiatich minútach som v cieli svojej cesty.
Predo mnou sa týčia vysoké múry starej tehlovoružovej budovy domova dôchodcov Asilo de Ancianos de San Miguel. Ponad vysoké múry priľahlej záhrady prevísajú na ulicu ševeliace koruny starých majestátnych platanov.
Zaparkujem auto do tieňa hneď vedľa hlavného vchodu v úzkej hrbolatej uličke a cez starú masívnu bránu vchádzam dovnútra. Ovanie ma pocit kľudu a neskutočné, až strnulé ticho. Akoby tu naveky zastal čas. Celý ten hektický ruch veľkomesta ostal vonku za mohutnými múrmi. Kráčam cez upravený parčík. Je pravé poludnie, ostré svetlo kontrastuje s tmavými tieňmi platanov, hrajúcimi svojimi konármi na múroch domova bizarné tieňové divadlo.
Odrazu sa spoza rohu vynára opatrovateľka, tlačiac na kolieskovom kresle starú spiacu ženu zabalenú do hnedej prúžkovanej deky. Moju dávnu milongovú partnerku. V tichosti ich s odstupom sledujem až na mramorovú terasu za budovou. Je z nej krásny výhľad na prístavnú štvrť Boca, kde sme kedysi dávno pred vojnou začínali splietať svoje osudy s tangom. Opatrovateľka pristaví kreslo k mlčiacej skupinke dôchodcov a odchádza. Zbadá ma a rukou mi pokynie, aby som ich nerušil. Spia. Už veľmi nevnímajú svoje okolie, všetci majú okolo deväťdesiatky. Z vrecka saka vyberám starú čiernobielu rozlúčkovú fotografiu spred dvadsiatich rokov z altánku San Martin a zasúvam ju spiacej žene do rúk.
Nikto iný z mojej tangovej generácie tu už nie je. Ostali po nich iba spomienky v piatkových príbehoch, ktoré si rozprávajú generácie našich nasledovníkov na milongách a vyblednuté fotografie z našich čias na stenách legendárnych tančiarní dole v meste.
Odchádzam. Nehrá žiadna hudba, nepočuť žiadny bandoneón, žiadny spev. Iba vietor preháňajúci sa po štrkovom povrchu chodníka víri jemný prach a zväzuje ho do vrkočov.
(c) Rony, 2012