Starým mestským palácom na Avenida de Mayo s rozľahlou, tmavou, dôstojnou, chladnou halou s lesklou kamennou podlahou pomaly kráča mladá žena v čierno-bielom kostýme od Coco Chanel. Necháva za sebou ruch veľkomesta s divoko pulzujúcim pouličným životom. Kráča dôstojne k murovanému točitému schodisku na konci dlhej chodby. Dotýkajúc sa rukou zožltnutej steny opatrne vystupuje po jeho masívnych dubových schodoch. Opätky jej vysokých lodičiek po masívnom dreve tlmeno klopú.
klop klop klop klop
klop klop klop klop
klop klop klop klop
klop klop klop klop
klop klop klop klop
klop klop klop klop
Po chvíli sa žena ocitá vo veľkej knižnici celej obloženej čerešňovým drevom. Regály s policami sa prehýbajú pod masou starých kníh.
TTTTTTTTTTTTTT
TTTTTTTTTTTTTT
TTTTTTTTTTTTTT
Obaly kníh hrajú pestrými zeleno-zlatými, karmínovočervenými i hnedými farbami, ktoré sa striedajú v nepravidelnom rytme, nemožno nájsť súvislosť.
Cez tri veľké nezastreté okná oproti policiam vpaľuje do miestnosti slnko svoje sťaby laserové lúče, ktoré v ostrom uhle pretínajú prachom nasýtený vzduch, spaľujúc každého votrelca, čo sa nimi odváži prejsť.
zzzzzzZZzzzzzzZZ zzzzzzZZ
V ostrých lúčoch sa trblietajú zrnká prachu, ako by to boli hviezdy na oblohe.
Žena so zatajeným dychom stojí na kraji knižnice pri prvom okne a nehybne pozoruje, ako sa zrnká prachu pomaly vznášajú v lúči svetla, a opäť klesajú, akonáhle sa dostanú do tieňa. Zatajuje dych, aby nenarušila toto vzdušné divadlo svetla a tieňa.
Potom sa zrazu odváži prejsť k prostrednému regálu s knihami. Víri za sebou divoké víry zrniek prachu, ktoré priam explodujú v zábleskoch svetelných lúčov a divoko tancujú svoje vesmírne tango, v piruetách sa ponáhľajúc za ňou. Parkety pod jej nohami vŕzgajú.
Vrzzzzzg Vrzzzzzg Vrzzzzzg
Žena načiahne ruku do regála a spomedzi iných kníh vyberá hrubú knihu s ošúchaným svetlohnedým obalom, ktorá prevyšuje ostatné. Otrie ju opatrne dlaňou, jemne z jej chrbta odfúkne kúdol prach, ktorý sa pomaly zosunul ako tichá lavína na parkety, kde sa rozliala a po chvíly usadla.
Fuuuuuuuuu.
Žena nostalgicky pozrie na názov knihy, ktorú drží v rukách: Carlos Gardel, La Biografía. Prechádza prstami po stranách knihy, ako skúsený kasínový kartár miešajúci karty, keď zrazu jej prsty zastanú v strede knihy. Niečo tam cíti. Roztvorí strany a zbadá čiernobielu fotografiu s vykrajovanými okrajmi, vloženú medzi listami. Je na nej Maestro sediaci pri kaviarenskom stolíku s neznámou ženou, ktorá v náručí drží asi ročné dieťa. Na rube fotografie je krasopisne napísané: „Mojim drahým, Carlos.“
Žena zdvihne pohľad k oknu a nostalgicky sa zahľadí do diaľky, ponad žiarivé strechy Buenos Aires, kúpajúce sa v žiary zapadajúceho argentínskeho slnka.
Koniec cesty.
(c) Rony