(4. článok seriálu Bebé Tanguera a cesta do Argentíny. Slovníček pre netanečníkov nájdete dolu)
Bol začiatok decembra a moja kamoška z dávnych ciest, čerstvá tangová duša, ma práve vyložila na budapeštianskom letisku Ferenca Liszta. „Listo“ som si povedala nahlas. Španielsky pripravený. Môj štrnásťročný cestovateľský spoločník, asi desaťkrát prebalený batoh Ferrino, bol pripravený. Už v ňom bolo za tie roky naozaj všeličo a tentokrát, v roku 2023, v ňom bola základná tanečná výbava na prežitie v Buenos Aires.
Bola som pripravená aj ja? „Si.“ Áno. Aj vďaka spomínanej kamoške, ktorá ma v septembri inšpirovala k vykročeniu do neistoty, do neznáma, do Argentíny svojím prístupom „teraz alebo nikdy“. Vtedy som ju prišla pozrieť do Budapešti, ale chcela som sa aj prvýkrát pozrieť na milongu v škole Budai Tango Club. Bola zvedavá na „to tango“ a chcela sa ísť pozrieť. Ako netanečníčke som jej vysvetlila, nech sa vyhýba pohľadom pánov pri tanečnom parkete, ktorí by jej pohľad a úsmev mohli brať ako súhlas k tancu. Vyhýbala sa, no napriek tomu ju dvaja tanečníci presvedčili aby urobila svoje prvé tangové kroky priamo na milonge aj v netanečných gumových balerínach. Zavrela oči a nechala sa viesť s myšlienkou „teraz alebo nikdy“. Pripomenuli sme si túto odvahu deň pred mojím odletom na nedeľnej brunch milonge práve v spomenutej škole.
V pondelok večer som sa s ňou rozlúčila na letisku a vykročila som do neznáma, do myšlienkového tridsaťštyri hodinového časopriestoru určeného na presun na druhú stranu zemegule. K pôvodným tridsiatim hodinám letu som si pridala dve hodiny pred odletom, odhadované hodinové meškanie a jednu hodinu po prílete. Dosť času na vyčistenie hlavy od posledných vystresovaných úloh starej reality. Ferrina som vyprevadila do batožinového priestoru a vymenila som ho za letenky. Dúfala som, že sa nestratí, keď už raz v Južnej Amerike bol.
Na tabuli svietilo k môjmu letu „Istanbul“, kam som sa tiež už dlho chcela ísť pozrieť. No nemalo tam teraz svietiť „Kuala Lumpur“, kam ma to už niekoľko rokov o tomto čase ťahalo? Nie. Tentokrát som si zvolila opačný smer za Sarou, ktorú som spoznala práve v Malajzii, no momentálne žila už pár mesiacov v Buenos Aires. Len kvôli tangu by som tam určite nešla po pol roku tangovania. Je pravda, že som bola zvedavá na miestnu ponuku tanga, no mala som pri sebe aj malajzijské peniaze. Keby náhodou. Bola som pripravená zmeniť smer v každom okamihu. Ako v tangu.
Moje tanečné nohy ma previedli cez bezpečnostnú kontrolu k letiskovým bránam. Mala som čas, tak som si otvorila Garážové Libertango a vstúpila som do literárneho leteckého časopriestoru. „Argentínske tango je stav duše. Šťastie. Nirvána. Zmiznú všetky naše trápenia….“ (Heriban, 2023). Zase som sa zasekla hneď pri prvej vete. Miešali sa vo mne protichodné očakávania. Prešla som pohľadom na druhú dvojstranu s ručne písanými myšlienkami o tangu od iných tanečníkov z môjho bratislavského okolia. Každá myšlienka bola správna pre toho daného človeka, v tej danej chvíli. Práve tieto odpovede na otázku „Čo je pre teba tango?“ mi poskytli mierny nadhľad nad mojimi očakávaniami.
Zastavila som sa aj pri druhom odseku: „Môže literatúra zachytiť moment, keď tanguero opúšťa tento vystresovaný svet a stúpa k nebu?“ (Heriban, 2023). Môže. Doslovne fyzicky aj metaforicky. Stretla som sa s rôznymi reakciami na môj výlet. Zasnívané pohľady. Milo prekvapené a radostné objatia. Zarazené tváre, že som sa tam vybrala tak skoro. Ubezpečenie, že som sa dobre rozhodla ísť tak skoro, ľahšie sa opravovali tanečné zlozvyky. Vtipné varovanie, aby som sa dobre pripravila a nerobila hanbu. Či dokonca smutné predpovedanie, že po návrate už nebudem chcieť len tak s hocikým tancovať. Akoby som mala po návrate automaticky tancovať úžasne.
Nastúpila som do Boeingu – smeroval do tangového neba? „Bez o-ča-ká-va-ní“. Neustále som si musela opakovať moje pravidlo, no bolo to náročné. Sústredila som sa na prítomnosť, na lietadlo, ktoré smerovalo do Turecka. Zapásala som sa, nastalo spojenie, a vnímala som každý pohyb lietadla ako postupne naberalo rýchlosť až sa odlepilo od zeme. Fyzicky som cítila ako som stúpala k nebu a metaforicky ako som opúšťala vystresovaný svet vlastných ale aj iných očakávaní.
Pri prestupe v Istanbule som zašla k stánku s tureckým jedlom. Myslela som na svoju tureckú kamošku, ktorá nám v Malajzii počas pandémie nostalgicky opisovala domáce turecké jedlá so zasneným pohľadom. Poslala som jej správu cez WhatsApp a dostala som privítanie a ospravedlnenie, že ma nemohla dobre privítať. Nemohla nájsť možnosť platby online na letisku, keď mi chcela objednať Turecké jedlo na privítanie. Hneď som posielala fotku s textom „Nerob si starosti, je tu dosť jedla!“ Odpísala mi len: „Haha, nepoznáš tureckú pohostinnosť“. Pousmiala som sa.
Spomenula som si na svojho tureckého učiteľa tanga, čo na Slovensku s manželkou vítali tanguerov z celého sveta počas Bratislavského Tango Festivalu. V svojej škole TangoVida vítali aj všetkých, ktorí sa ešte len chceli učiť tango a nemali tanečného partnera. Teda aj mňa. Nemusela som len dúfať, či pochybovať, že niekedy nájdem do tanečného páru niekoho, koho by tanec bavil. Prípadne presviedčať niekoho, koho tanec naozaj nebavil, že sa ho mal začať učiť. To som skúsila a taký tanec mi „nechutil“. Bola som vďačná za túto školu, ktorá i nám, tanečným „samotárom“, otvorila dvere s úsmevom.
Na bráne spojených letov do Sao Paolo a Buenos Aires zasvietilo „boarding“. Nastúpila som do Airbusu s tromi radami po troch sedadlách po krajoch a štyroch v strede. Pozaťahovali sme rolety na oknách a obdržali letecké príručné taštičky. Našla som v nich na spanie masku na oči, štuple do uší, extra ponožky a látkové papuče na chlad od nôh. Pribalili aj mini kefku, pidipastu a pidibalzam na pery. K príjemnému zážitku tohto jednosedadlového leteckého kina nám rozdali slúchadlá, vankúše a deky. Na tak dlhých trasách mi bývala zima, tak som to uvítala. No i tak som sa počas letu často prechádzala aby sa mi rozprúdila krv a zahrialo telo aj naťahovaním v zadnej časti lietadla pri letuškách. Keď vo vlnách poroznášali jedlo a pitie, chodila som si k nim po chýbajúce tekutiny.
Zastávka v Brazílii sa mi už zdala byť veľmi dlhá. Čakali sme pokiaľ vystúpili niektorí cestujúci a upratovacia čata po nich poupratovala prázdne miesta. Keď dotankovali palivo a nastúpili poslední noví pasažieri smerujúci do Argentíny, vzlietli sme zase medzi oblaky. Snažila som sa v hlave mazať očakávania hneď ako sa tvorili. Už len tri hodiny.
Konečne sme doleteli na letisko Ezeiza aj s batohom Ferrino. Prezieravo som sa dohodla s kamoškou Sarou, že mi po prílete objedná odvoz cez aplikáciu Uber. Nemusela som si zamieňať peniaze a hlavne sadnúť si v noci v Južnej Amerike k hocikomu do auta s ceduľkou Taxi. Väčšinou som sa snažila plánovať prílety za svetla, no letenky boli lacnejšie s odletom, či príletom v nočných hodinách. Odľahlo mi, letisková wifi fungovala. Potvrdila som úspešný prílet hostiteľke z Airbnb aj Sare, ktorá ma navigovala k objednanému odvozu.
Vonku ma ovalila vlhkosť, teplo, dážď a tma. „Bienvenida“, vitaj na druhej strane pologule. Ešte aj mesiac sa smial z inej strany. „Hola“, ahoj, pozdravili sme sa so šoférom. Mala som hodinu aby som vyšla z môjho myšlienkového leteckého časopriestoru a zapla manuál v španielčine. Ďalšie „Hola“ obohatené inštrukciami k ubytovaniu po úspešnom príchode do Airbnb. A konečne čistučká posteľ, presne ako z obrázku. Zmyla som zo seba cestovateľskú ulepenosť a vrhla som sa rovno na vyrovnávanie časového posunu spánkom.
Tento príbeh a články zároveň tvorím ako projekt v Toastmasters International, kde sa učím aj blogovať. Budem Ti preto, milý čitateľ/-ka, vďačná za Tvoju podpornú a konštruktívnu spätnú väzbu pre moju ďalšiu tvorbu, najlepšie odpovedaním na niekoľko otázok. Vopred ďakujem!
- Milonga – niekoľko hodinová tančiareň tanga so špecifickými pravidlami v hudbe a v tanci. Hudobný štýl
- Tanguero / tanguera – tanečník/-ica tanga