Husto prší a ja sa nostalgicky túlam na svojom starom buicku nočným Buenos Aires. Odniekiaľ z tmavej výšky ticho padajú veľké kvapky dažďa a odrážajú sa na asfaltovej ceste predo mnou.
Stierače sa mi v pravidelnom rytme mihajú pred očami ako amazonskí indiáni tancujúci šamanské tance. Svetlo pouličných lámp dopadá na lem môjho klobúka a vytvára mi na tvári tajomnú tieňovú masku.
Prechádzam okrúhlym námestím Plaza de la Libertad, keď zrazu zbadám vo veľkej mláke, rozrážanej klapkami dažďa zrkadliť sa nečitateľný nápis. Zastavím na okraji chodníka a pozorne sa pozriem smerom, odkiaľ prichádza ten svetelný odraz. MILONGA CON LA ROSA žiari červený neónový nápis nad vchodom útulnej tančiarne, okolo ktorej som veľakrát prechádzal, ale nikdy som si ju poriadne nevšimol.
Spoza veľkých okien vidím tancujúce páry a cez stiahnuté okno auta sa ku mne dostávajú útržky starých tangových melódií.
Dym cigary lenivo vychádza spusteným oknom ponad moje plece a mieša sa s ťažkým vlhkým vzduchom vonku, stále veľmi teplým napriek vytrvalému dažďu. Kdesi dole v meste zvony na veži odbili štvrtú hodinu.
Hudba v tančiarni prestala hrať a ľudia začínajú vychádzať do upršanej noci. O niekoľko minút svetlo zhasína a tančiareň sa norí do tmy. Naposledy sa otvoria dvere a objaví sa v nich vysoká štíhla blondína v tmavých lesklých priliehavých šatách nad kolená a vysokých lodičkách. Zamkne posuvnú mrežu na dverách, obzrie sa okolo seba a krátkymi krokmi sa vydáva po lesknúcom sa chodníku smerom dolu do centra mesta.
Dážď stále nehlučne padá na chodník a ona sa vôbec nesnaží pred ním skryť. Zrazu si všimne moje zaparkované auto. Na okamih sa zastaví, no hneď pomalým, ale rozhodným krokom pokračuje ďalej smerom ku mne. V žltom svetle reflektorov vidím jej približujúcu sa postavu.
Čierne sieťované pančuchy dokonale kontrastujú s jej dlhými bielymi nohami. Zmocňuje sa ma nervozita. Srdce mi prudko bije a v stiahnutom krku cítim jeho pulz. Nervózny z nečakaného stretnutia si silno potiahnem z cigary, až ma pichne v pľúcach.
Prechádza okolo mňa. Pri spustenom okienku sa zrazu zastaví. Skúmavo sa na mňa pozrie a hovorí:
– „Milonga skončila, prišli ste neskoro. Dnes si už nezatancujete. Leda že by ste chceli tancovať tu na námestí v daždi“ a kútikom svojich úst vyčarí tajomný úsmev.
– „Naposledy som tango v daždi tancoval v prístave La Plata počas monzúnových prívalov, ale so ženou ako ste Vy si ho rád zatancujem všade“ odvetil som so zmiešaným pocitom paralyzujúcej trémy a neodolateľnej túžby.
V jej očiach som na sekundu zbadal údiv, ktorý vystriedala šibalská zvedavosť. Na chvíľu sa zamyslela.
– „Vamos!“ kývla na mňa s tajomným úsmevom. Jej skúmavý pohľad mi dal ten rozhodujúci impulz. „Takáto ponuka sa neodmieta, hombre“ povedal som si v duchu. Teraz som už nemohol späť.
Zapol som rádio, naladil stanicu La 2×4, hrajúcu krásne tangové skladby a vystúpil som z auta. Posunul som si do čela klobúk a pomalým krokom som k nej pristúpil. Objal som jej príťažlivé telo, pravou dlaňou som pomaly prešiel po jej odhalenom chrbte a pritisol si ju nežne k sebe, až som cítil jej dych na mojom krku. V rádiu spustili pomalú Aňos de Soledad.
Vo svetle reflektorov sme začali tancovať tango. Kvapky dažďa sa nám vpíjali do šiat a stekali nám po telách. Naše nohy sa strácali v triešti kvapiek, ktoré vo svetle reflektorov vytvárali na asfalte magickú oponu pre naše sólo. Pretancovali sme dve dlhé hodiny na prekrásne staré tangové melódie, keď nečakane prestalo pršať. Zastavili sme sa, stále vášnivo zavesení do seba, celí mokrí ale zároveň roztúžení tangom a cítime, ako nám prvé lúče ranného slnka vystupujúceho spoza ranného oparu a kopírujúceho nejasné obrysy mesta pod nami, začínajú zohrievať naše unavené telá.
Naposledy sa obzrieme nostalgickým pohľadom na zobúdzajúce sa Buenos Aires, pomaly nasadáme do auta a s hlbokým dojmom zo spoločného zážitku odchádzame dosnívať tento nočný príbeh.
(c) Rony, 2006