A tak ako plynuli roky, aj Buenos Aires sa menilo k nepoznaniu. Staré rachotiace buicky nahradili moderné autá plné elektroniky, krásne ťahavé neónové reklamné panely nad reštauráciami vystriedali veľké agresívne blikajúce obrazovky, zmizli staré novinové stánky oblepené čierno-bielymi reklamami na koloniálny tovar, preč sú poštové schránky na rohoch ulíc. Nikto už nepíše listy, nečaká ráno pred stánkom na čerstvé noviny. Všetci sa ponáhľajú s mobilmi v rukách, nikto si už nespomenie, aká tu bývala kedysi pravá mestské atmosféra, pulzujúca esencia Južnej Ameriky.
V Radio Porteña hrá osamelý bandoneonista svoje clivé tangové sólo. Nad mestom zapadá slnko a ja stojím nad prístavom pred reštauráciou Con La Rosa. V posledných lúčoch slnka tancujem svoje „tango solo“.
„Zostarli sme, zmúdreli, spomalili kroky,
nevediem ťa hrudníkom, ale túžbou, čo mám v sebe roky.
Už necítim tvoje prsty v dlani, ani tlkot tvojho srdca na mojej hrudi.
Nevšímam si tvoj dekolt, vnímam iba tvoj hlboký dych,
z ktorého dokonale vytuším, ako znie tvoj horúci vzdych.“
Bandoneonista hrá a my sa v tanečnom objatí na potemnelom parkete navzájom dotýkame lícami, pery máme tesne pri sebe, ale vieš že sa nikdy nespoja. To všetko čítam z tvojho rytmu, z tvojich dotykov, poznám ťa celý svoj život, prečítal som si ho za pár chvíľ z tvojich tanečných pohybov.
„Neprecíti tango nikdy ten, kto si neodžije vrcholy aj slzavé údolia,
iba v tanci ukážeš, čo ťa poteší, no aj chvíle, čo prebolia.“
Ako žiješ, tak tancuješ.
(c) Rony